Hudba v renesancii / Howard Mayer Brown, Louise K. Stein
SYSNO 6386162, přírůstkové číslo 6621

Seznam obrázků v dokumentu:
Obr. 1 – Dufay s organom-portatívom a Binchois s harfou. Miniatúra z rukopisu Martina le Franca – Le champion des dames (Cliché Bibliothèque nationale de France, Paríž), polovica 15. storočia.
Obr. 2 – Začiatok Kodexu Chigi s úvodným Kyrie z Ockeghemovej omše Missa Mi-mi vo formáte zborovej knihy. Miniatúry na každom liste dolu zobrazujú dvoranov, hrajúcich na tichých nástrojoch – lutna, zobcová flauta, fidula a harfa – a spievajúcich z nôt. (Fotografia: Biblioteca Vaticana, Rím)
Obr. 3 – Leonardo da Vinci, portrét Izabely d‘Este, 1499. (© RMN, Paris)
Obr. 4 – Portrét Josquina des Prez, zachovaný na drevoryte od Petrusa Opmeera z Opus chronographicum, 1611. (S povolením University of Minnesota Libraries, Special Collections and Rare Books, Minneapolis, Minnesota)
Obr. 5 – Mexický rodák Diego de Valadés bol prvým mesticom, ktorý sa stal mníchom. Jeho Rhetorica Christiana (1579) bola prvou knihou od Mexičana, ktorá vyšla v Európe. Odráža evanjelizačný utopizmus jeho vzdelania. Valadés opísal nádheru, ktorú tvoria domorodí hudobníci a ich nástroje v slávení kresťanských rítov. Všimnite si skupinu spevákov, alebo cantores, na alegórii zobrazujúcej františkánskych misionárov v Mexiku v 16. storočí. Skupina chlapcov počúva františkánskeho mnícha z Flámska, známeho ako Pedro de Gante (cca 1480–1572), ktorý bol Valadésovým učiteľom. Gante sa naučil po aztécky a bol obľúbený, pretože „učil svojich domorodých žiakov každému známemu umeniu.“ Hudba bola základom jeho metódy odovzdávania kresťanskej doktríny pri zachovaní domorodých zvykov a rituálov. (S láskavým súhlasom Edward E. Ayer Collection, The Newberry Library, Chicago.)
Obr. 6 – Zobrazenie aztéckeho hudobníka v Kódexe Ixtlilxochitl (cca 1600), obrazovom rozprávaní o rituálnom živote Aztékov so zápismi v aztéčtine a španielčine. Španielske texty vysvetľujú, že mladí chlapci, oblečení na túto slávnosť v kostýmoch, ťahajú voz vystlaný kukuričnými listami (hojas de caña de maiz), v ktorom jazdí diabol oblečený ako papagáj a nesúci žezlo z peria. Voz ohlasujú hudobníci hrajúci na flautách (vpravo hore). (Cliché Bibliothèque nationale de France, Paris)
Obr. 7 – Deväť múz hrá na „hlasných“ a „tichých“ nástrojoch. Z rukopisu Martina le Franca Le champion des dames. Euterpa, Uránia, Melpomena, Kalliopa a Erato hrajú na hlasných dychových nástrojoch, organe a bicích nástrojoch; Tália spieva zo zvitku a Polymnia, Terpsichora a Kleió hrajú na tichšej flaute, harfe a husliach. (Cliché Bibliothèque nationale de France, Paríž)
Obr. 8 – Na tomto drevoreze mýtického speváka Orfea, ktorý hrá na vihuele namiesto klasickej lýry, je zobrazená snaha humanistov priblížiť modernú hudobnú prax antickej praxi. Očarujúce vlastnosti Orfeovej piesne k nemu priťahujú dokonca aj divé zvieratá a vtáky. Motto, ktoré rámcuje ilustráciu, pokresťančuje snahy pohanského hrdinu o humanistický hudobný ideál. Luis de Milán: El Maestro (1536). (S láskavým súhlasom Biblioteca Nacional de España, Madrid)
Obr. 9 – „Fantasía que contrahaze la harpa en la manera de Ludovico,“ úvodná melódia a záverečné stránky, ktoré ukazujú vihuelovú tabulatúru s inštrukciami, z publikácie Tres libros de música en cifra para vihuela Alonsa Mudarru (1546). Dokonca i rozmiestnenie čísel v tabulatúre naznačuje istú mieru rytmickej slobody interpreta. Prvá inštrukcia (fol. 13) identifikuje skladbu a poznamenáva, že „je ťažká, kým sa jej neporozumie“, druhá inštrukcia (fol. 14v a 15) varuje, že „odteraz až po koniec sa tu vyskytujú falsas, ale ak sa zahrajú dobre, neznejú tak príkro.“ (S láskavým dovolením Biblioteca Nacional de España, Madrid)
Obr. 10 – Lasso a bavorská dvorská kapela hrajú slávnostnú hudbu. Hudobníci hrajú a spievajú z hlasových zošitov v neskororenesančnom ansámbli, ktorý obsahuje hlasné i tiché nástroje. Čembalá, lutny a violy v popredí pravdepodobne zabezpečovali basovú líniu a polyfonický alebo akordický sprievod. Vojvoda Albrecht V. stojí vzadu vľavo pri päte stĺpa. Miniatúra Hansa Mielicha z Mielichovho kódexu. (S láskavým súhlasom Bavorskej štátnej knižnice v Mníchove.)
Obr. 11 – Alegorická postava Harmónie „ako bola vyobrazená vo Florencii pre veľkovojvodu Ferdinanda... nádherná žena drží dvojitú lýru (lirone) s pätnástimi zborovo vedenými strunami. Na hlave má korunu so siedmimi drahokamami... jej oblečenie je zo siedmich farieb, zdobené zlatom a rozličnými šperkmi.“ Slovo „gioie“ označuje „drahokamy“, ale aj „radosti“. Emblém z diela Iconologia (Rím 1603) od Cesareho Ripu stotožňuje bohatstvo hudobnej harmónie s pozemským poriadkom a prináša realistické vyobrazenie pomerne nového nástroja, vytvoreného na jednoduchý sláčikový sprievod toho druhu, ktorý si renesanční humanisti predstavovali v súvislosti s antickým predvádzaním hudby. (S láskavým súhlasom Umeleckohistorického inštitútu vo Florencii.)
Obr. 12 – Na rytine Balthasara Kiichlera z Repraesentatio der fürstlichen Aujfzug und Ritterspiel (Stuttgart 1611) je pri príležitosti kniežacej svadby vyobrazený Arión ako hrá na harfe, plávajúc bezpečne na chrbte delfína. Na tomto neskororenesančnom zobrazení reprezentuje antický hrdina silu hudby v kontexte prepracovanej humanistickej ikonografie k luteránskej svadbe. (New Haven, Beinecke Rare Book and Manuscript Library, Yale University)

Seznam notových záznamů v dokumentu (uložené v samostatných souborech a propojeny hypertextovým odkazem)
Pr. 1.1 – Leonel Power: Beata progenies, t. 1–14
Pr. 1.2 – Leonel Power: Gloriose virginis, t. 1–20
Pr. 1.3 – Anglické figúry
Pr. 1.4a – Leonel Power: Sanctus, t.1–6
Pr. 1.4b – Sarumský chorálový nápev, ktorý Power parafrázuje
Pr. 1.5 – Anonymná anglická koleda There is no rose, t.1–15
Pr. 2.1 – Guillaume Dufay: Adie ces bons vins de Lannoy, t. 1–13
Pr. 2.2 – Guillaume Dufay: Mille bonjours je vous présente, t. 1–20
Pr. 2.3 – Guillaume Dufay: Adieu, m’amour, t. 1–6
Pr. 2.4 – Landiniho kadencia v každom mode
Pr. 2.5 – Kadencia oktávového skoku v dórskom mode s prieťahom 4–3
Pr. 2.6 – Guillaume Dufay: Vasilissa ergo gaude, t.1–31, 62–70
Pr. 2.7 – Guillaume Dufay: Supremum est mortalibus bonum, t. 1–45
Pr. 2.8 – Guillaume Dufay: Nuper rosarum flores, t.1–64
Pr. 2.9 – Tenor Dufayovej ballade Se la face ay pale
Pr. 2.10 – Guillaume Dufay: Missa Se la face ay pale, Gloria, t. 1–34
Pr. 2.11 – Gilles Binchois: Ave Regina caelorum, mater regis angelorum, t. 1–12
Pr. 2.12 – Gilles Binchois: Adie m’amour et ma maistresse, t. 1–10
Pr. 2.13 – Gilles Binchois: De plus en plus, superius, t. 1–4
Pr. 2.14 – Gilles Binchois: Dueil angoisseux, t. 1–15
Pr. 3.1 – Johannes Ockeghem: Missa L’homme armé, Kyrie II.
Pr. 3.2 – Johannes Ockeghem: Missa L’homme armé, Gloria, t. 1–15
Pr. 3.3 – Johannes Ockeghem: Missa Mi-mi, Gloria, t. 97–162
Pr. 3.4 – Johannes Ockeghem: Ma bouche rit, t. 1–10
Pr. 3.5 – Antoine Busnoys: Je ne fay plus, t. 1–18
Pr. 4.1 – Japart: Nenciozza mia, takty 1–9
Pr. 4.2 – Romaneska pre liru da braccio, takty 1–9
Pr. 4.3 – Michele Pesenti: Modus dicendi Capitula
Pr. 4.4 – Marco Cara: Udite voi finestre, t. 1–12
Pr. 4.5 – Bartolomeo Tromboncino: Si è debile il filo, t. 1–9
Pr. 4.6 – Bartolomeo Tromboncino: Chi se fida de fortuna, t. 1–5
Pr. 4.7 – Alessandro Coppini: Canzona degli uccellatori alle starne, t. 1–47
Pr. 4.8 – Bartolomoe degli Organi: Un dì lieto già mai, t. 1–10
Pr. 4.9 – Giacomo Fogliano (alebo Don Nicolo?): Vengo a te, madre Maria, t. 1–4
Pr. 5.1 – Josquin: Ave Marie, t. 1–53
Pr. 5.2 – Josquin: Tu solus qui facis mirabilia, t. 1–15
Pr. 5.3 – Josquin: Inviolata, integra et casta es, Maria, t. 1–13
Pr. 5.4 – Josquin: Missa L’homme armé sexti toni, Gloria, t. 1–30
Pr. 5.5 – Josquin: Plusieurs regretz, t. 1–12
Pr. 6.1 – Alexander Agricola: J’ay beau huer, t. 1–18
Pr. 6.2 – Alexander Agricola: De tous biens plaine, t. 1–8
Pr. 6.3 – Jacob Obrecht: Missa Fortuna desperata, Kyrie, t. 1–13
Pr. 6.4 – Loyset Compère: Disant adieu, t. 1–16
Pr. 6.5 – Loyset Compère: Mon père m’a donné mari, t. 1–13
Pr. 6.6 – Heinrich Isaac: Choralis Constantinus II, Vianočná omša
Pr. 6.7a–c – Heinrich Isaac: Quis dabit capiti meo aquam?
Pr. 6.8 – Pierre de la Rue: Lauda anima mea Dominum, t. 1–16
Pr. 7.1 – Nicolas Gombert: Expurgate vetus fermentum, t. 1–11
Pr. 7.2 – Nicolas Gombert: Beati omnes, t. 1–47
Pr. 7.3 – Nicolas Gombert: Missa Beati omnes, Kyrie I, t. 1–32
Pr. 7.4 – Adrian Willaert: I piansi, hor canto, t. 1–13
Pr. 7.5 – Adrian Willaert: Beati pauperes, t. 1–21
Pr. 7.6 – Jacob Clemens: Fremuit spiritu Jesu, t. 1–14
Pr. 7.7 – Jacob Clemens: Sancta Maria succurre miseris, t. 1–22
Pr. 8.1 – Claudin de Sermisy: Tant que vivray, t. 1–12
Pr. 8.2 – Jacob Clemens: Las ie languis et si ne scay pourquoy, t. 1–12
Pr. 8.3 – Ninot le Petit: Et la la la, t. 1–12
Pr. 8.4 – Bernardo Pisano: Si è debile il filo, t. 1–12
Pr. 8.5 – Costanzo Festa: Così suav’è’l foco, t. 1–12
Pr. 8.6 – Cipriano de Rore: O sonno, t. 1–11
Pr. 8.7 – Cipriano de Rore: Da le belle contrade, t. 30–51
Pr. 8.8 – Anonym: In feuers hitz, t. 1–5
Pr. 8.9 – Ludwig Senfl: Ich stuend an einem Morgen, t. 1–15
Pr. 8.10 – Juan de Anchieta: Domine Jesu qui hora diei ultima, t. 1–23
Pr. 8.11 – Pedro de Escobar: Coraçón triste, sofrid, t. 1–11
Pr. 8.12 – Robert Fayrfax: Magnificat „Regale“, t. 1–12
Pr. 8.13 – John Taverner: Magnificat in the Sixth Tone, t. 37–47
Pr. 8.14 – Thomas Tallis: Salvator mundi, t. 1–12
Pr. 8.15 – Thomas Morley: You that wont to my pipe’s sound, t. 1–17
Pr. 8.16 – Giovanni Giacomo Gastoldi: Vaghe Ninfe e voi pastor, t. 1–21
Pr. 8.17 – Thomas Weelkes: O care, thou wilt despatch me
Pr. 9.1 – Claudin de Sermisy: Tant que vivray (klávesová úprava Attaingnanta), t. 1–12
Pr. 9.2 – Melchior Neusidler: Pass’e mezo antico, t. 1–32
Pr. 9.3 – Alonso Mudarra: Fantasia que contrahaze la harpa en la menera de Luduvico
Pr. 10.1 – Johann Walter: Christ lag in Todesbanden, takty 1–10
Pr. 11.1 – Giovanni Pierluigi da Palestrina: Missa aeterna Christi munera
Pr. 11.2 – Giovanni Pierluigi da Palestrina: Missa Assumpta est Maria, Sanctus, t. 1–21
Pr. 11.3 – Giovanni Pierluigi da Palestrina: Surgam et circuibo civitatem, t. 1–5
Pr. 11.4 – Orlando di Lasso: Gustate et videte, t. 1–32
Pr. 11.5 – Orlando di Lasso: Prophetiae sibyllarum, „Carmina Chromatico“, t. 1–9
Pr. 11.6 – Orlando di Lasso: De profundis, t. 1–13
Pr. 11.7 – Orlando di Lasso: La nuict froide et sombre, t. 1–15
Pr. 11.8 – Orlando di Lasso: Nessun visse giamai, t. 1–8
Pr. 11.9 – Tomás Luis de Victoria: O magnum mysterium, t. 1–9
Pr. 11.10 – Tomás Luis de Victoria: O vos omnes, t. 1–24, 34–51
Pr. 11.11 – William byrd: Domine secundum actum meum, t. 1–10
Pr. 11.12 – William Byrd: Susanna fair, t. 1–16
Pr. 11.13 – William Byrd: The Woods so Wild, t. 1–2 z 1., 5., 7., 9. a 10. variácie
Pr. 12.1 – Claude Le Jeune: Revecy venir du printemps, refrén a začiatok strofy
Pr. 12.2 – Giaches de Wert: Giunto alla tomba, t. 1–26
Pr. 12.3 – Giaches de Wert: Solo e pensoso, bas, t. 1–12
Pr. 12.4 – Giaches de Wert: Ah, dolente partita, t. 1–22
Pr. 12.5 – Luca Marenzio: Zefiro torna, t. 1–22, 74–90
Pr. 12.6 – Luca Marenzio: Dolorosi martir, t. 14–25
Pr. 12.7 – Carlo Gesualdo: Ecco morirò dunque, t. 1–7
Pr. 12.8 – Carlo Gesualdo: Moro lasso, t. 1–15
Pr. 12.9 – Claudio Monteverdi: Ah, dolente partita, t. 1–31
Pr. 12.10 – Claudio Monteverdi: Cruda Amarili, t. 1–14